Vaše príbehy

Tu je môj :)

 

Deň a noc môjho života

 

Som Angela. Žijem už tridsaťjeden rokov a vďaka jednému dni, jednej noci tohto môjho života a nešťastnej nehode, mám dnes krásnu rodinu, ktorú nadovšetko milujem. Som v nej ja, môj manžel Roman, synček Erik a nevlastná dcéra Lenka, ktorú beriem za svoju. Ako som sa k nej dostala? Zvláštne. Pred desiatimi rokmi sme išli s  Romanom (vtedy sme ešte neboli manželia) v jeho aute z mesta. Spočiatku mi táto cesta prišla úplne rovnaká ako ostatné, no čoskoro sa to zmenilo. Premávka bola hustá a my sme mali prejsť cez most, ktorý je nad riekou. Je pomerne plytká a na jednom jej brehu je hustý ihličnatý les a na druhom je úrodná pôda. Práve išiel po moste kamión a jeden šofér za ním bol netrpezlivý, lebo išiel pomaly. Chcel ho predbehnúť, tak išiel do protismeru. No nevšimol si, že tadiaľ idú autá a dokonca aj miešačka, lebo nemal dobrý výhľad. Keď to zistil, bolo už neskoro. Nestihol zabrzdiť a čelne sa s nimi zrazil. Spôsobilo to hroznú haváriu veľa aut a ja som sa na to s hrôzou dívala. Môj priateľ veľmi silno zabrzdil, až naše pneumatiky zapískali. Teraz mi to príde trocha nejasné. Pamätám si, že som, ani neviem ako, mala hneď telefón v ruke a vytáčala 112. Nahlásila som hromadnú haváriu. O chvíľu prišli sanitky, hasiči a policajti. Väčšina ľudí z toho vyšla so zraneniami, no niektorí to neprežili.

Mala som dojem, ako keby ma niekto tak volal o pomoc, až ma rozbolela hlava.  Môj priateľ mi povedal že som asi v šoku z toho čo som videla a od lekára čo tam bol mi vypýtal paralen. Ako náhle začal účinkovať, prestalo to. Policajti ma vypočuli, lebo som bola svedkom tej havárie a Roman ma potom vzal domov. Mali sme prenajatý spoločný byt v činžiaku. Osprchovala som sa a ľahla si do postele. Roman musel ešte niečo vybavovať, tak som bola sama.  Snažila som sa zaspať, no márne. Bola som napätá a vystresovaná . Keď som zatvorila oči, zase som videla celú tu haváriu. Teda, aspoň som si myslela že celú... Stále som mala pocit, že je niečo v neporiadku.  Zdalo sa, že mal Roman o mňa strach, pretože sa na mňa prišiel pozrieť, resp. skontrolovať ma. Myslel si, že už budem spať, no našiel ma ako sedím na posteli a pozerám sa na obraz.            Vošiel a zatvoril za sebou dvere. Sadol si na posteľ vedľa mňa a nečakane ma objal.

Utešoval ma: „Mrzí ma, že si to musela vidieť. Viem, aké je to strašné. Ale nič viac urobiť nemôžeš.“ To bol ten problém. Ja som mala totižto dojem, že tu je niečo, čo by som urobiť mohla a mala. Ale čo? Nič z toho som nepovedala nahlas.                                                     

„Ostanem tu už s tebou a ráno to dorobím.“ ponúkol sa.                                                          

Ja som to prijala tichým: „Dobre.“                                                                          

 Ľahli sme si veľa seba a onedlho na to som zaspala. Môj spánok, ak sa to tak dá nazvať, bol hnusný. Nevedela som, či je to sen alebo skutočnosť.                                             

Počula som ženský hlas volať moje meno : „Angela, Angela.“                                           

Stále dookola. Nevydržala som to a zobudila som sa. Na moje prekvapenie ten hlas neprestával. Ležala som vedľa Romana, ktorý mal jednu ruku okolo mňa ochranne omotanú. Obrátila som sa tvárou k nemu. Vyzeral spokojne. Mala som pocit bezpečia, no zároveň ma však znova začínala bolieť hlava. Zrazu som si uvedomila, že tých hlasov je viac. Tak veľa, že sa moje meno zmenilo na bzukot. Zbláznila som sa?                              Ten ženský hlas skríkol: „Angela!“ a všetky ostatné zmĺkli.                                        

Behali mi z toho zimomriavky po chrbte. Opatrne som sa otočila smerom ku dverám. Najskôr som tam nič nevidela, tak som slabo pokrčila ramenami a začala sa vracať do pôvodnej polohy v ktorej som ležala, keď sa tam začalo niečo mihotať. Najskôr to bolo iba také chvenie miesta pri okne, potom taká slabá hmla, ktorá sa začínala trblietať a formovať do ženskej postavy. Nedýchala som. To táto žena ma volala. Pozerali sme si do očí.                                                                                                                                    

„Zbláznila som sa?“ spýtala som sa jej potichu                                                                      

 „Nie, nezbláznila. Vypočuj si ma, prosím. Pomôž mi.“ Povedala mi takým láskavým materským a zúfalým hlasom. Čo teraz? Nič takéto som nikdy nezažila.                     

Znova prehovorila: „Prosím.“                                                                                            

Znela strašne naliehavo, vystrašene a mne jej bolo ľúto, hoci bola asi iba duch, alebo výplod mojej fantázie.                                                    „Ako ti môžem pomôcť?“ spýtala som sa jej odhodlaným hlasom.                                      

„Ty si tá, ktorá zavolala sanitku? Ty si to celé videla, že?“ Mlčky som na to prikývla. Potom mi napadlo: „Ty si tam bola tiež? Myslím, na tom moste?“  Žena vyzerala veľmi smutne.                                                                                                                                

„Áno. Ale nielen ja, ale aj môj manžel a moja malá dcérka Lenka. Pre nás dvoch je už neskoro, ale ona ešte stále žije. Neviem, ako dlho to vydrží. Pomôž jej prosím.“          

Bola som zaskočená. Rýchlo som sa spamätala, lebo som musela, kľakla si na posteli a zatriasla Romanovi ramenom.                                  Šeptom som ho pri tom budila: „Roman, Roman! Vstávaj!“ Konečne sa zobudil.                       

Ospalo si zahundral popod nos: „ Čo? Čo sa deje?“ Po tomto zase začal zaspávať.

Zatriasla som s ním silnejšie: „Nespi. Pozri!“  Asi bol poriadne unavený, pretože sa nemohol poriadne prebrať. Po chvíli vyzeral dosť hore na to, aby som mu ukázala tú ženu. Dúfala som, že aj on ju bude vidieť. Sledoval môj prst, až sa zastavil pohľadom na mieste, kde stála. Bolo to pre neho ako studená sprchy. Mykol sebou a ihneď zmeravel. Na tvári sa mu miešali výrazy. Prekvapenie, šok, nechápavosť.                                        „Čo to...“ nenachádzal slov. Ja som sa rýchlo postavila k žene a otočila sa na neho. Nespustil zo mňa pohľad.

 „Poďme. Nemáme čas. Chod sa obliecť a počkaj ma v aute, keby som dovtedy neprišla.“ prešla som na veliteľský ton. Počúvol ma ako vojak generála. Vstal, zobral si nejaké veci a išiel sa niekam inam pripraviť. Ja som si vybrala veci zo skrine a zamierila do kúpeľne. Žena išla na moje počudovanie za mnou.                                                                           

„Mohla by som sa obliecť? Osamote? Sľubujem že mi to nebude dlho trvať.“      

Vyzerala zaskočená : „Samozrejme. Prepáč.“                                                                    

Vážne som bola rýchlo nachystaná. Na chodbe som stretla Romana.                                 

„Ideme?“ spýtala som sa ho.                                                                                          

 „A kam?“  Nič nevedel, takže som mu to nemohla vyčítať.                                        

Vtom do toho vstúpila žena: „Ja vás budem viesť.“                                                

Nepáčilo sa mu, že sa máme nechať viesť duchom o polnoci neviem kam. Mohla som si to prečítať na jeho tvári. Ani mne sa to práve dvakrát nepozdávalo, ale čo už. Chcem jej pomôcť. Preto som sa za ňou vydala ako prvá.                                                                     

Roman zamkol byt a utekali sme po schodoch na parkovisko. Naskočili sme do nášho auta a ja som sa spýtala ženy: „Pôjdete s nami autom?“      Vyzerala ešte viac smutná: „Nepotrebujem to. Autá nechcem už ani vidieť. Pôjdem pred vami.“ Ani sa neobzrela, či ideme za ňou a ona sama išla na cestu. Skôr by som ale mala povedať, že vyletela. Môj šofér s povzdychom naštartoval a sledovali sme ju.                     

„Tak mi konečne povieš, o čo sa tu jedná?“ spýtal sa ma počas jazdy. Oči ale nespúšťal z cesty.                                                             

„Už od havárie ma prosila o pomoc. Chce, aby sme zachránili jej dcérku.“ povedal som mu stručne.                                                                                                                               

 „No, tak prečo sa ti zjavila až teraz? O polnoci?“                                                                

Tak, to je správna otázka. Porozmýšľala som nad tým.

Nedošla som na nič lepšie ako na toto: „Vieš, to že sa hovorí polnoci hodina duchov... Asi na tom niečo bude.“                   

Pokrčil ramenami. Žena sa otočila na nás bez toho, aby sa prestala pohybovať.    

 „Všetko počujem.“ povedala.

Po zvyšok cesty sme išli mlčky. Viedla nás až pod most na tú úrodnú pôdu. Pri brehu zastavila. My sme už dávno vystúpili z auta, lebo sme ním tadiaľ nemohli ísť. Ukázala na les, medzi stromy. To miesto zrazu osvietilo jasné mesačné svetlo ako reflektory a my sme vďaka tomu zahliadli nabúrané auto. Uvidela som tam dvoch ľudí na predných sedadlách, ktorý boli určite mŕtvy. Vyzerali hrozne, celý od krvi a s mnohými zraneniami. Asi by som sa povracala, keby som nezapočula neutíchajúci detský plač. A zase, dnes už druhýkrát, som vyťukávala do mobilu číslo 112.              

Duch ženy zatiaľ preletel ponad rieku a zastavil sa pri autosedačke, v ktorej bola Lenka. Pohladila maličkú po tvári a po lícach jej stekala jedna slza za druhou.

Obrátila sa s prosbou v očiach na nás: „Možno, že už od vás žiadam veľa, ale nájdite, alebo sa aspoň uistite, že bude mať dobrú rodinu. Je to úžasne dieťatko. Bude mi  veľmi chýbať. Keď bude väčšia, povedzte je, že ju jej mama miluje a že ju nikdy neopustila. Ja totižto budem stále s ňou a budem na ňu dávať pozor. Dobre?“ 

Prikývla som a s Romanom  sme si preplietli prsty. Prvýkrát, za celý ten čas čo s nami bola, sa usmiala. Vyzerala šťastne. Začala však zvoľna miznúť, jej telo sa stávalo priehľadnejším.

 Posledná vec, ktorú urobila bolo, že dala jemnú pusu na čelo svojej dcérky, než ju úplne odvial vietor. A na nebi zároveň vznikla nová krásna žiarivá hviezda. Jej láska k Lenke bola tak silná, že nemala pokoj, pokiaľ nepomohla svojmu  dieťaťu. Silnejšia ako vesmír. Viem, kto to bol a ako ju predstavím Lenke. Ako milujúcu mamu.                      

Znova prišli sanitky, policajti a hasiči. Vytiahli z lesa auto a boli prekvapení, že ho tam nenašli skôr. Telá rodičov malej Lenky odviezli do márnice a ju do nemocnice, aby sa ubezpečili, že je stopercentne zdravá. Musela tam ostať tri týždne, pretože ochorela a keby v tom lese bola ešte zopár hodín, bolo by aj pre ňu neskoro. A my dvaja s Romanom sme sa rozhodli, že si ju adoptujeme ako našu dcérku a onedlho na to sme sa aj vzali. Síce sa nám nepodarilo vysvetliť policajtom, ako sme vedeli, že tam bola, ale boli sme veľmi radi, že práve my dvaja sa o ňu môžeme starať.